Hlt kože

„V galérii drieme nastražené prostredie a čaká, kým ho oživíš. Je hladné po ľudskej prítomnosti. Naplní sa, keď mu vystavíš svoje telo a naleješ doň svoj obsah. Ak ho pustíš, prejde tvojou pokožkou, sliznicami, rohovkami aj vnútorným uchom. Bude sa ťa bezprostredne týkať, až ťa celkom pohltí. Vo vnútri stretneš hmotu, hladkú aj priečne pruhovanú, zrejúcu a mokvavú. Okúsiš hustnutie vlákien a chvenie tkanív, zažiješ poddajnosť kostí aj neoblomnosť gravitácie. V útrobách ti neostane nič iné, len sa spoľahnúť na zmysly. Obídu myseľ, neuvidia zmysel; vrátia ťa do záhybov vlastného tela. Precitneš dovnútra. Spomenieš si, že si hmota ako každá iná, viazaná na tie isté cykly, ako zvyšok živého a zomierajúceho sveta. Na tom, že si tu, nemáš predsa vinu, ani zásluhu. Umy si chodidlá, budeš sa vyzúvať.“